Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Duo CACIB Brno 6. a 7.2.2010

7. 2. 2010

V sobotu ráno som vyrazila z Bratislavy o 7.15. V rádiu hrali moju obľúbenú Meet me half way (alebo tak nejak sa to volá od Black Eyed Peas), tak som to považovala za dobré znamenie. Najmä potom, čo som rádio 3 x prepla (môj zlozvyk, ak sa mi nepáči nejaká pesnička, tak mám na predvoľbách ďalšie stanice a ťuk-ťuk, už počúvam niečo iné) a na rovnakú skladbu som mala šťastie ešte dvakrát. No to bude skvelý deň!

Prvé náznaky problémov sa objavili pri parkovaní v brnenskom výstavisku. Vďaka nehode sa vytvorili veľké kolóny a presne 57 minút trvalo, kým som sa presunula 600m z príjazdovej cesty na parkovisko. To už som chytala nervy, lebo bolo 9.35 a o 9.30 mala začať výstava. Chudák chlap, čo vyberal parkovné, si to odo mňa zlízol - po tom čo chcel 180 CZK, som mu odsekla, že to má byť zadarmo a že ak nestihnem výstavu, tak si tie peniaze budem pýtať od neho späť. Viem byť hnusná, ak som v strese, nie je to dobrá vlastnosť. Pracujem na zlepšení...

Hoci som mala zbalenú stoličku, rozhodla som sa, že z hľadiska aerodynamiky bude lepšie, ak do výstavnej haly budem utekať bez nej. Aj tak to bol určite super obrázok: namosúrený výraz, pes vlajúci na vodítku v jednej ruke, poskakujúci ruksak na chrbte a prepravka v druhej ruke. Cestou mi z nej stihli vypadnúť dvierka, ešteže tam nik naokolí nebol, lebo by sa veľmi čudoval, čo za slová mi to vypadli z úst...

V hale som zistila, že s výstavou to až také akútne nebude - kvôli problémom s parkovaním bola tretina vystavujúcich na príjazdových cestách, druhá tretina reklamovala poplatky (pretože organizátori uverejnili na časti prihlášok zlé číslo účtu) a iba zvyšok sa pomaly ukladal ku kruhom. Začiatok výstavy posunuli o pol hodiny.

V pracovnej triede sme mali byť 4 psi, ale napokon bol Denzel sám (2 psi nedošli a 1 bol preradený do triedy šampiónov). Hoci časť Denzelovho mozgu je už týždeň presunutá do guliek (hárajú asi všetky feny okolo) a zvyšky neurónov zabezpečujú len vytie pri dverách a vylizovanie žltého snehu, získali sme CAC a dokončili si Českého šampióna.

Nachystala som si kartičky na diplom o šampionáte, ktorý sa dal vybaviť priamo na výstave. Psa som ponechala na starosti jedným milým ľuďom s českými teriérmi a postavila som sa do radu a čakala. A čakala. A čakala. Po 40 minútach som sa dostala k pani, čo šampionáty vybavovala. "Jé, vy máte teriéra, tak to musíte vedle, já tady nemám tu databázu." No skoro ma uchytilo, lebo ukázala na rad, kde stáli Rusky, každá v ruke papiere pre 10 psov. Po ďalších 10 minútach som už nedokázala potlačiť predstavu opusteného / ukradnutého psa / ukradnutých vecí, lebo som predpokladala, že tých milých ľudí to asi prestalo baviť strážiť mi veci a prepravku s Denzelom. Tak som opustila rad (na čo si asi 5 ľudí slastne vydýchlo, že hurá o jedného v rade menej) a utekala k prepravke. Pes aj veci v poriadku, milí ľudia v pohode, že oni sú z Brna a majú čas (touto cestou im chcem fakt veľmi pekne poďakovať). Bežala som naspäť, tých 5 ľudí sa zase škaredo nadýchlo) a napokon som diplom dostala.

Bolo 15.15. Pštrosie stejky, na ktoré som už týždeň tešila, vypredané, na jedlo ostali len klobásy a to teda nemusím vôbec. Ani som nešla pozrieť do pavilónu s psačími potrebami, len som zbalila psa a vydala sa naspäť do Bratislavy.

Cestou po diaľnici si hovorím, že aký blbý deň, že čo ešte sa mi môže stať. Hoplááá, asi za pol minúty predo mnou na diaľnici kovový rebrík! Keďže sme šli autá za sebou v kolóne približne 80-kou, tak to všetci zbadali na poslednú chvíľu. Stihla som sa vyhnúť, akurát som škrtla o nejaký malý úlomok. To bol posledný blbý zážitok toho dňa, potom už bola pohodička.

V nedeľu som vyrazila skôr a v Brne som pre istotu zaparkovala v ulici blízko výstaviska. Ušetrila som peniaze aj nervy. Denzelov presunutý mozog pracoval na plné obrátky, takže kým sme stihli prísť do haly, mal v sebe asi pol litra žltého ocikaného snehu a cvakal zubami. Známa ma potešila vetou: "A to ešte nekryl..." čím myslela, že až si Denzel vrzne, tak sa mám na čo tešiť...

Scenár bol rovnaký - sami v triede = CAC, chodenie o CACIBa = ťahanie sa na vodítku a vyňuchávanie koberca. Rozhodcovi sa Denzel veľmi páčil, dal mu krásny posudok, ale kvôli predvádzaniu sme nedostali nič viac. Aj tak som bola spokojná, lebo tentokrát som si výstavu užila - pozrela som si stánky, kúpila loptičky, líščí pach na tréning, granule z bizóna a divého kanca (smrdia asi rovnako ako tá líščia esencia). Stejky boli opäť vypredané, ale mali chladené, tak som zobrala domov, na obedík som si kúpila moravský makový frgál, porozprávala som sa s kopou známych, jednoducho veľmi príjemný deň.

Dúfam, že obdobie hárania čoskoro skončí a z Denzela bude zasa normálny rozmýšľajúci pes. A, hurááá, s dvoma šampionátmi!

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.