Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Po privítacej večeri sme dostali organizačné pokyny typu kedy sa pôjde na diviačí oplôtok, kedy na brloh, kde sa dá natiahnuť stopa... ak netušíte o čom rozprávam, tak ste v rovnakej situácii ako som bola ja. Vôbec som nevedela, čo sa bude robiť, čo psa a jeho pána čaká. Našťastie, ľudia okolo a najmä výcvikári boli veľmi ochotní a vysvetlili mi podrobnosti. Do detailov. Až tak, že som začala uvažovať, či psíka vydám napospas divej svini, čo ho môže roztrhať alebo mu nechám vyškriabať očká cvičnou líškou v brlohu.

V sobotu ráno som zistila, že mám terénne auto a celkom schopného psa.

Auto som otestovala na lesnej hrboľatej ceste na oplôtok a psa v ňom. Oplôtok je veľká drevená ohrada, kde sú divoké prasiatka a poľovníci tam berú svoje psy na výcvik. Pes musí k prasiatku prísť a niekoľko minút štekať - hlásiť. Kým sme prišli na rad, tak pár razy sa stalo, že prasiatka (používam síce zdrobneninu, ale drobečkovia to neboli, tak meter dvadsať na výšku mali určite) prešli blízko okolo ohrady. Vo mne to vyvolalo údes, že moje šteniatko pôjde k tým obludám s veľkými zubami, v Denzelkovi to naopak vyvolalo nadšenie a nevedel sa dočkať vypustenia do oplôtka.

Už vopred som sa informovala, čo robiť ak pes nebude vedieť, že má k prasaťu dobehnúť a štekať. Vraj sa vtedy dáva k nemu skúsený pes, ktorý mu ukáže, ako pracovať. Moje obavy boli zbytočné. Denzel upaľoval k prasaťu a štekal na celé kolo. Prasa sa sem-tam proti nemu rozbehlo (vtedy mi srdce zastalo), ale Denzel si poodbehol a hneď sa vrátil naspäť. Výcvikár nás pochválil, že na 10 mesačné šteňa veľmi slušný výkon - podstatné bolo, aby sa pes nebál a mal záujem. A to mal.

Poobede sme sa vybrali na líščí brloh. Kým ešte deň pred tým som sa obávala nácviku na diviakovi, po príchode k nore som zmenila názor. Vidieť psa zakusnutého do líšky alebo opačne nebolo nič pre citlivky. Na začiatok som nechala Denzela prebehnúť norou s líškou oddelenou priehradkou - pes sa musel preplaziť dlhou tmavou (a strašne páchnucou) dierou až k poslednému kotlu, kde mu ako odmenu ukázali líšku. Brlohmajster pochválil Denzela (niektoré psy ani nechceli do nory vojsť, nieto ešte prejsť celú dĺžku k líške) a vyslovil presvedčenie, že mu to pôjde ešte lepšie, ak bude líška na ostro - t.j. bez priehradky.

Druhýkrát sme teda vypustili líšku priamo pred Denzelom a ten si skoro vypáčil nohy, ako za ňou do nory vletel. Čakali sme. Sem-tam sa ozval štekot, občas bolo ticho. Vo mne pracovala predstavivosť, čo všetko sa môjmu bobečkovi môže stať, či mám dezinfekčný prostriedok a ako ďaleko je najbližší veterinár...

Skúsení brlhomajstri po pár minútach usúdili, že Denzela treba z nory vybrať, lebo líška sa zasekla a nepustila ho ďalej. Tak som ho vzala z nory a chystala sa brloh opustiť s tým, že nič neurobil. Preto ma prekvalilo nadšenie všetkých okolo - chválili Denzela, aký bol skvelý, excelentný a ako dobre pracoval. A to isté sme zažili po opustení ohrady, v ktorej bol brloh - dobre to vystlihla veta jedného z poľovníkov  "Pes je vynikajúci, akurát má na ho..o paničku", neskôr opravená na "Pes je skvelý, akurát panička sa o neho príliš bojí".

Sobota nám priniesla plno vzrušenie a nových skúseností. Keďže v piatok mal Denzel presne 10 mesiacov, tak by som sobotný výcvk prirovnala k maturite. Denzel prestal byť rozkošným šteniatkom na maznanie, ale prejavil sa ako dospelý pes - lovec a šelma.

V nedeľu sme robili stopu. To sa najskôr prejde s odrezanými diviačími packami (raticami) po lese - úsek sa označí farebnými papierikmi (pre Denzela sme pripravili cca 150m), potom sa stopa nechá vyzrieť a o pár hodín sa k nej dovedie pes. Nechápem, ako pes dokáže hneď pochopiť, čo sa od neho očakáva - v živote nepočul príkaz "Stopa". Výcvikár nás naviedol prvých pár metrov - cvičil skôr mňa ako psa - kedy psa povzbudiť, kedy byť ticho, kedy povoliť stopovačku. Tých prvých pár metrov Denzel šaškoval, ocikával stromy a tváril sa, že je úžasné preskakovať padnuté vetvičky. Potom zrazu zaňuchal, narazil čumák k zemi a priamou cestou (farebné papieriky boli ako kontrola správnosti vedenia stopy) nás doviedol k raticiam (pôvodne tam mala byť koža z diviaka, ale kým sme nechávali stopu dozrieť, pokryla sa rojom múch a ôs, tak sme zmenili plány). Za 3 minúty bolo po všetkom a znova sa u Denzela prejavili tie správne lovecké inštinkty.

Bol by z neho skvelý poľovnícky pes - zvládol všetky úlohy na výbornú a nad očakávania svojej paničky (ktorá napriek tomu neplánuje byť poľovník).

Odchádzali sme plní dojmov a skúseností, s unaveným a šťastným psom. Je to pre nás (mestských ľudí a psa) iný svet, kde pes môže prejaviť tie vlohy, pre ktoré sa stáročia šľachtí, kde platia zákony prírody (silnejší a schopnejší vyhráva) a kde fakt prísť s flexi vodítkom je smiešne.

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.