Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


NOHI a RUKI

12. 7. 2009

NOHI sú skratkou pre nemohúcnosť, obavy, hystériu a ilúziu, RUKI pre rýchlo utekaj k Isteru (názov nášho klubu). Trénerky pripravili naozaj nemohúcny parkúr. Kto sa vyzná, môže si ho pozrieť v júlových Psích športoch. Autorom je Tonda Grygar, ktorý v tomto prípade našiel záľubu v kombinácii rovných tunelov, žeby pomsta psovodom? Dielo skazy dokončila naša trénerka, ktorá pridala ešte jeden tunel (namiesto pôvodného slalomu, aby sa mohli behu zúčastniť aj menej skúsené psíky). Štyri tunely ležali vyrovnané na parkúre a neveštili nič dobré. A potom, čo sme sa dozvedeli, že celý parkúr musíme absolvovať bez hlasových povelov, bola nemohúcnosť dokonale pripravená.

Už samotné odloženie psa bez povelu, je v prípade Denzela hodné medaily. Hajzlík je tak nabudený vidinou behu, že bez poriadneho "zostaň!" odbieha na trať a skáče čo vidí. Ešteže trénerka hlásila čas predchádzajúceho psa a tak nemohla počuť môj povel, aby Denzel zostal sedieť na zadku a ani sa nepohol, už by sme sa boli diskli. K štartu mu zvyčajne stačí zdvihnutá ruka, a tak prvé tri prekážky nerobili problém. Ten nastal až po tom, čo mal Denzel prebehnúť späť cez zhodenú prekážku. Nechápal, ale totálne. Civel na mňa, ja na neho (nemohla som použiť hlas), len som tam tlieskala, aby som ho naviedla na skok cez skočku, čo tam nebola. No, pes si mohol myslieť, že som debil. A ja som si tak pripadala. Ale dobre to napokon dopadlo, pes prebehol ponad padnutú tyč a ďalej sme pokračovali až neuveriteľne dobre - zvládli sme tunely v správnom poradí, Denzel si zvykol, že musí viac sledovať moje pohyby a ja som si až na konci po poslednej skočke uvedomila, že som mala zakázené iba hovoriť - dýchať som mohla. Neviem prečo, ale bežala som takmer bez dychu - to asi pre istotu, aby mi cez otvorené ústa nevykĺzol ani hlások.

Obavy boli o štafete so špekáčikom, bežali sa v páre pokročilý - začiatočník. Ja som nemala obavu o zjedenie špekáčika, ale o zjedenie druhého psa. Našťastie, nám vylosovali fenečku jorkširáčku, takže obavy pominuli.

Hystériou nazvala trénerka beh s vymeneným psom. Viacerí sme boli pohoršení faktom, že naši psi sú úplatní a idú s každým, čo im dá pamlsok. Niektorí si navyše potvrdili svoje podozrenie, že pes bez nich behá lepšie.

Ilúzia naopak vyvrátila predchádzajúce presvedčenie o úplatnosti psov. Psovodi si mali privolať svojich psov na vzdialenosť asi 50m. Netušili (boli obeťou ilúzie), že my pomocníci sme ich mäsožravé šelmy hypnotizovali špekáčikmi a neskôr aj masívne kŕmili, len aby nevypočuli volanie svojho pána. Veru, aké to boli dilemy. Psi sa rozhodovali, či poslúchnuť príkaz alebo ešte chvíľu nechať pána čakať a zatiaľ si uchmatnúť voňavú údeninku. Prevažná časť psov nakoniec k pánom pribehla (po tom, čo sa nažrali), ale ostali aj vytrvalci ochotní stráviť s majiteľom ruky so špekáčikom zvyšok života.

Posledný beh už bol bez psov - bežali sa RUKI. Pekný parkúrik, začínajúci kruhom, pokračujúci slalomom, skočkami a stolom bol nachystaný pre nás. Mohli sme si vyskúšať, aké to je, keď chudáka neboráka štvornohého ženieme cez prekážky. A to sme nemuseli štekať, to by ma asi dorazilo úplne. Skákanie cez kruh bolo výrazne menej pôsobivé ako u psov, slalom ani nehovorím (poväčšine sme šli pomalšie ako zvyknú naši psi, ale zato bez chýb).  Beh sa končil položením našich predných labiek (=rúk) na stôl.

Náročný deň sa blížil ku koncu, obliehali nás komáre, dobrá nálada a pri vyhodnotení sa takmer každému ušiel pohár za nejakú disciplínu. No, keby sme dali dokopy rýchlosť kólií, poslušnosť papilona a šeltií, pracovitosť teriérov (musím si pochváliť aj vlastné plemeno) a šikovnosť a nadšenie ich pánov, tak máme super špeci extra tým. Takýto sme my klub!!!

Ja som cestou domov zažila ešte jedno vzrúšo - cestou po diaľnici som na moste Lafranconi stretla auto idúce v protismere - malé blikajúce bledé autíčko nás poriadne zaskočilo, takže na policajné auto idúce pár sekúnd po ňom som už bola takmer pripravená a zvyšok cesty domov som šla sedemdesiatkou. Pre istotu.

 
Reklama